Dotkli sa horizontu obce

Ing. Michal Vasiľko

narodil sa v Ložíne, 12.4.1935, tu vychodil Ľudovú školu, ročníky 1 až 4, potom pokračoval v meštianskej škole v Michalovciach, ktorú ukončil gymnaziálnym štúdiom. V rokoch 1955 – 59 študoval na Vysokej škole technickej v Košiciach, odbor technológia strojárenstva.

V Ložíne žil do roku 1959, kde sa počas tejto doby venoval športu, hlavne futbalu, ktorý aktívne hrával za rodnú obec a tiež dedinskému divadlu. Po obdržaní umiestnenky do Tatravagónky Poprad sa presťahoval aj s celou rodinou do Popradu. Tu pracoval na poste technológa, potom vedúceho výroby, výrobného riaditeľa a napokon riaditeľa podniku. Počas života v Poprade sa venoval rôznym spoločenským aktivitám v podniku, ako aj v meste. Hrával tu aktívne futbal, trénoval mládež, zastával rôzne funkcie vo futbale, ako aj v mestskej TJ. Veľkú zásluhu mal pri výstavbe futbalového a hokejového štadióna v Poprade, za čo získal viacero ocenení, či vyznamenaní, od mesta Poprad. Dôchodok prežíval v Ložíne, až do svojej smrti, v roku 2001.

Anton Vasiľko

Na trávniku tunajšieho ihriska sa objavil už ako študent, ale hlavne tesne po maturite s dvojicou Andrejom Haluškom a Jozefom Dupákom (Bonym) už v roku 1949 ako devätnásťročný. Tonko, ako čerstvý maturant, dospel k názoru, že pozerať na cválajúceho koňa sediac na plote jazdiť sa nikdy nenaučí a okamžite pochopil, že to platí aj o futbale, ktorý ho opantal načisto. Počas vojenskej služby (slúžil u letcov) hrával za Duklu Kbely. Do Trebišova prišiel z klubu Železničiar Michalovce. Po prvom tréningu ho tréner Zoltán Fazekáš zaraďuje do “A” tímu. Celé jedno desaťročie obliekal dres nášho mesta. Aj keď sa narodil v Ložíne, s podobnou citovou väzbou a poetickou náklonnosťou, akú prechovával “Toňo” k trebišovskému futbalu, som sa u nikoho doteraz nestretol. Toňova láska a oddanosť farbám klubu bola porovnateľná s milencami z Verony. Jeho najúspešnejšou streleckou sezónou bol rok 1950, kedy v krajskej súťaži nastrieľal 22 gólov a stal sa kráľom strelcov. Ako sám hovorieval, najviac sa mu strelecky darilo v zápasoch s podtatranskými mužstvami Poprad, Svit, Kežmarok, Levoča, Spišská Nová Ves na ich pôde. V stretnutiach s týmito súpermi si nespomína na jediný duel, v ktorom by neskóroval (jakbač mu pasoval ridki vzduch). Tončo reprezentoval aj juniorský výber Košického kraja. V Bratislave strelil obidva góly a stal sa najúspešnejším strelcom. Podobne ako rýchlemu Hrindovi, aj jemu prischol výstižný prívlastok “Expres spoza Ondavy”. Tak ako Šalamon, aj Vasiľko s úctou spomína na Michala Pačutu, funkcionára-človeka, ktorý bol ochotný urobiť pre futbal na vtedajšiu neľahkú dobu neuveriteľné veci. Na jednu príležitosť z tohto obdobia si s nostalgiou zaspomínalo už niekoľko bývalých spoluhráčov futbalistov. po vojne bol nedostatok látok i odevov a niektorí hráči, aj keď reprezentovali mesto, nedalo sa to povedať o ich obliekaní. Odev v tom čase ste si mohli zadovážiť podobne ťažko ako potraviny, ktoré boli dostupné iba na prídelové lístky “body”. Činovníci v spolupráci s úradníkmi “naťukli” futbalistov reálnym sľubom. Ak vyhráte krajskú súťaž, každý z vás dostane nový oblek šitý na mieru. Chlapci nezaváhali a vyšlo im to. Michal Pačuta sľub dodržal. Zohnal jednotnú látku na dvanásť oblekov a každý z hráčov si mohol dať ušiť “rúcho” podľa svojho vkusu u svojho obľúbeného krajčíra, na strihu nezáležalo. U majstra Tkáča sa napríklad šili tri obleky, ďalšie u Račaja, Dančáka, Štefanka, ale aj ostatným krajčírskym salónom sa ušlo roboty dosť. V roku 1952 boli Trebišovčania svedkami dvoch udalostí. Tá prvá smutná poznamenala mesto tým, že prišlo o jednu z najimpozantnejších sôch na Slovensku – M. R. Štefánika v nadživotnej veľkosti, ktorého na podstavci vystriedala akási hrdzavá “burgondia”. Tou druhou bolo jesenné víťazstvo v celoslovenských cukrovarníckych hrách vo futbale. Anton Vasiľko v tomto pamätnom roku strelecky zaťažil kontá súperových brankárov deviatimi nádhernými gólmi.

(Z knihy “Sto rokov futbalu v Trebišove”, Jozef Viliam Biro, 2010)

Doc. MUDr. Mikuláš Torma Csc.

Narodil som sa v Ložíne 18.10.1932 a tam som pôsobil kým som neodišiel na štúdium.

V roku 1952 som maturoval v Turčianskych Tepliciach.

Od 1.8.1958 – 15.11.1961 sek. Lekár Fakultná nemocnica Košice, Rastislavova 43.

15.11.1961 – 31.7.1974 odborný asistent Lekárska fakulta UPJŠ Košice.

Od 1.8.1974 – 28.2.1993 prednosta interného oddelenia Fakultnej nemocnice Košice.

Od 28.2.1993 lekár samostatne pracujúci, Fakultná nemocnica Košice.

1981 získaná vedecká hodnosť kandidáta lekárskych vied.

1983 získaná vedecká hodnosť docenta pre odbor vnútorne choroby.

Od roku 1993 som na starobnom dôchodku a pracujme príležitostne na ambulancii všeobecného a interného lekárstva.

Za svoju prácu som bol opakovane ocenený rôznymi vyznamenaniami.

Michal (Braček) Torma, prezývaný Zadunaj

Narodil som sa 1.1.1934 v Ložíne, pochádzam z chudobnej rodiny. Po ukončení školy v roku 1949 som odišiel do učenia, do Svitu, kde som sa vyučil za strojného zámočníka. V tom čase bol vo Svite rozšírený šport. Začal som hrávať futbal za Iskru Svit a popri tom som trénoval aj box. Od roku 1949 do 1959 som absolvoval v ringu viac ako 550 duelov. Ako si Michal Torma spomína na najkrajšie roky svojej boxerskej kariery ? V roku 1955 som na medzinárodných armádnych majstrovstvách ČSR získal bronzovú medailu, o rok som vo finále zdolal Rogovského, ktorý predtým porazil reprezentanta ZSSR a úradujúceho majstra Európy Jengebarjana a stal som sa armádnym majstrom ČSR. Po mojom víťazstve som sa dostal do užšieho výberu ČSR a boxoval som proti Juhoslavii, Egyptu, NDR a NSR. S Iskrou Svit sme sa stali majstrami ČSR družstiev, keď sme vo finále porazili ATK Praha, ktorá mala vo svojom kádri 6 reprezentantov. Na záver o boxe: Boxer nemá hlavu na to, aby sa nechal do nej tĺcť, ale na premýšľanie. Ja som bol ten, čo mal v pravačke dynamit. Viac ako polovicu duelov som vyhral pred časovým limitom, iba jeden duel som počas svojej kariery prehral K.O. Ako som už uviedol, na začiatku, hrával som aj futbal za Iskru Svit a svoju kariéru som ukončil vo svojej rodnej obci Ložín, na ktorú som hrdý do dnes.A na záver ?  Je to nesmierna česť pre chlapca z dediny, sedieť a obedovať za jedným stolom s takými významnými športovcami – boxermi, ako bol môj menovec, olympijský víťaz Július Torma a aj Ján Zachar.Preto by som chcel vyzvať všetkých mladých ľudí, ktorí budú čítať tento text, aby neváhali a dali sa na šport, pretože nikto nevie, čo sa v ňom skrýva a čo môže vo svojej kariére dosiahnuť.

Ing. Alfonz Torma

Narodil sa 7.5.1934 v Ložíne.

Gymnázium v Michalovciach ukončil v roku 1953. Potom absolvoval Vysokú školu zemêdêlskú a lesnícku v Brne – Záhradnú fakultu v Ledniciach na Morave.

Neskôr pracoval 22 rokov v ZARES-e Bratislava ako vedúci projekčného strediska pre zeleň a záhradnú architektúru. Do roku 1993 realizoval okrem iných projektov i rekonštrukciu

  • Sadu Janka Kráľa v Bratislave- Petržalka,
  • Zámockej záhrady Dolná Krupá,
  • Medickej záhrady v Bratislave,
  • Kúpeľného ostrova v Piešťanoch, ktorý zvíťazil v celoštátnej súťaži.

Bol spoluautorom Československej expozície záhrad na svetovej výstave vo Viedni, a spoluautorom obnovy mohyly M.R. Štefánika v Ivanke pri Dunaji.

Navrhol a realizoval mnohé verejné parky:

  • areál hier Radosť u Štrkoveckého jazera v Bratislave,
  • park K. Šmidkeho,
  • zeleň bratislavského sídliska Karlova Ves Kútiky,
  • zeleň cintorína v Bratislave – Ružinov

Ďalej v Bratislave projektoval a realizoval úpravy u novostavby Slovenského národného divadla, v okolí a interiéroch Národnej banky SR a Slovenskej poisťovne.

Od roku 1993 je spoluautorom viacerých projektov EKO-FLÓRY. Má podiel i na štúdii úpravy záhrady pri sídle prezidenta SR v Bratislave, krajinársky upravoval vodné dielo Selce na Váhu. Ku krajinným úpravám patrí aj vegetačná úprava dialnice Bratislava – Kúty. Navrhol strešné záhrady verejných stavieb.

prof. PaedDr. Štefan Šutaj, DrSc., historik

Narodil som sa 1. 11. 1954 v Michalovciach, v súčasnosti žijem v Trsťanoch pri Košiciach.

V Ložíne som žil v rokoch 1956 – 1980. Vyrástol som a šťastné detstvo a mladosť som prežil na Starom valale v Ložíne. Tu som navštevoval materskú školu a základnú školu 1-4 roč., potom 5.-9. ročník v Bracovciach a SVŠ v Michalovciach, kde som končil štúdium v roku 1973. Študoval som na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, odbor slovenský jazyk – história (1973 – 1977). Aj po odchode z Ložína do Košíc a neskôr do Trstian pri Košiciach, som zostal ložínčanom a pravidelne sa tam vraciam.

Od roku 1977 – 2008 pracovník Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach. V rokoch 1992 do roku 2004 – riaditeľ Spoločenskovedného ústavu SAV. Od roku 2004 vedúci oddelenia histórie SvÚ SAV, od roku 2008 vedúci Katedry histórie FF UPJŠ v Košiciach. Predseda slovenskej časti Slovensko-maďarskej komisie historikov. Člen vedeckých rád: Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach, Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach, Fakulty humanitných vied UMB v Banskej Bystrici. Člen Vedeckého kolégia SAV pre kultúrno-historické vedy. člen Rady Vlády SR pre národnosti – 1990 – 1994. Člen Akreditačnej komisie, poradného orgánu Vlády SR – 2002 – 2004. Člen komisie pre udeľovanie vedeckej hodnosti DrSc. v odbore história.

Zaoberá sa najnovšími dejinami Slovenska so zameraním na národnostné menšiny na Slovensku a v strednej Európe, predovšetkým na problematiku maďarskej menšiny na Slovensku a činnosťou politických strán na Slovensku po druhej svetovej vojne. Skúma tiež problematiku súčasných národnostných vzťahov na Slovensku.

Autor a spoluautor: 16 vedeckých monografii, 140 vedeckých a odborných článkov, na publikačnú činnosť je zaznamenaných 670 citácií, v zahraničí, 120 vystúpení na vedeckých konferenciách na Slovensku a v zahraničí (napr. Paríž, Viedeň, Praha, Brno, Opava, Budapešť, Mníchov, Berlín, Maribor a iné) 190 vedecko-popularizačných článkov, rozhovorov, scenárov pre tlač, rozhlas a televíziu.

Z najvýznamnejších prác:

  • Šutaj, Š.: Akcia Juh – odsun Maďarov zo Slovenska do Čiech. Praha, Sešity Ústavu pro soudobé dějiny, 1993
  • Šutaj, Š.: Maďarská menšina na Slovensku v rokoch 1945 – 1948. Bratislava, Veda, 1993
  • Šutaj, Š.: Občianske politické strany na Slovensku v rokoch 1944 – 1948. Bratislava, Veda, 1999
  • Šutaj, Š. – Mosný, P. – Olejník, M.: Prezidentské dekréty E. Beneša a povojnové Slovensko. Bratislava Veda, 2002
  • ŠUTAJ, Š.: Nútené presídlenie Maďarov zo Slovenska do Čiech. Deportácie obyvateľstva maďarskej národnosti zo Slovenska do Čiech po druhej svetovej vojne. Prešov, Universum, 2005
  • Popély Á. – Šutaj Š. – Szarka L.: Beneš dekrétumok és a magyar kerdés 1945 – 1948. Budapešť: Attraktor, 2007
  • SUTAJ, S.: Magyarok csehszlovákiaban 1945 – 1948 között – kisebbségkutatás. Budapest : Lucidus Kiadó, 2008.

Michal Šamudovský

Narodil sa r. 1926 v Kačanove, okr. Michalovce, po ukončení základnej vojenskej služby nastúpil, v r. 1951, ako riaditeľ Základnej školy v Ložíne, spolu so svojou manželkou Annou, kde pôsobil do roku 1955. Mimo pedagogickej činnosti sa venoval aj iným aktivitám, no predovšetkým to bol šport, zvlášť futbal a volejbal. V Ložíne pozdvihol vzťah k futbalu, predovšetkým u miestnych mladých ľudí a futbalové družstvo začalo dosahovať vynikajúce výsledky. Celý Ložín žil futbalom, nielen mladí, ale aj starší. Ložín sa stal víťazom okresnej súťaže a postúpil do krajských súťaží. Aj tu dosahovali Ložínskí futbalisti pekné výsledky. Podmienkou štartu v krajskej súťaží malo byť “ohradené ihrisko”, túto podmienku Ložínskí futbalisti dokázali spĺniť v priebehu jedného týždňa a urobili aj práce naviac a to lavičky na sedenie pre divákov, vďaka iniciatíve Michala Šamudovskeho a pracovitým rukám futbalových nadšencov a hráčov, skoro každý občan obce bol napomocný. Po blízku mali dobrý zdroj dreva, les Oľchov a tiež prebytočné drevo zo železničnej stanice Bánovce n/O.Najviac jemu a manželke Anne utkvela v pamäti táto zostava: Michal Šamudovský, Michal Roka, Juraj Varkonda, Michal Vasiľko, Pavol Sivák, Alfonz Torma, Anton Torma, Ján Katančík, Pavol Katančík, Ján Marciník, Anton Kohút, Juraj Šestko, Michal Lukáč, Michal Geroč (Ondo).Cez týždeň sa trénovalo na Dolišču, v nedeľu hneď po obede bol zraz futbalistov na školskom dvore, potom nasledovalo ihrisko. Tréningy pozostávali z teoretickej časti, kde Michal Šamudovský (v škole) kreslil názorne na tabuľu postavenie hráčov na ihrisku, smer prihrávok, útok, pohyb obrany a pod.Každá futbalová nedeľa bola sviatkom všetkých Ložínčanov, nielen mužov, mládeže, ale aj žien.Bohužiaľ, tento športový duch sa z našich dedín vytratil. Svet by bol o veľa lepší a krajší, ba aj ľudia v ňom.Spracovala p. Anna Šamudovská, 83 r.manželka neb. Michala Šamudovského, v 09/2012, Trnava pri Laborci.

Anton Semeš

Narodil sa v Ložíne 30.1.1930. Jeho rodný dom stal uprostred ulice, časť Zahumeňky. Tu kedysi stálo 7 „palančených“ domov, na tých parcelách, ktoré obývali od 6. storočia dvorníci – zamestnanci na pánskom hradištnom dvore. To hradište stalo na priestore od budovy starej školy na severozápad. Predkovia semešovského rodu tu bývali najmenej od 14. stor., keď Ložín a jeho panstvo dostal dolnozemplínsky rod Monokiovci z Monoku pri Serenči. Tí svojich dvorníkov pomenovali po maďarsky Semeš (v starej maďarčine – nočný strážca).

Prababka nášho rodáka pochádzala z Vŕbnice (Fišára) a menovala sa Anna Holubová. Bola chýrnou liečiteľkou bylinami a masťami a aj prezývku dostali Semešovci po nej: Holubovo. Otca nášho rodáka poznali predovšetkým pod menom „Andrijo Holubov“.

Detstvo do r. 1936 náš rodák prežil na Zahumeňkoch. Potom sa rodina presťahovala na „Hradskú“, kde si kúpili „funduš“ (r. 1927 po parcelačke grofskej Andrašiovskej „tably“) a postavili dom, kde od ulice bol plot a brána z topoľových „štachitkov“. Otec Andrej bol vášnivý štepár, v záhrade mal ovocnú škôlku, z ktorej stromčeky rozdával ľuďom z Ložína. Z nového domu chodil do školy pri kostole, no keď napršalo a bolo blato, chlapci vo veľkom využívali chodúle. Tu vychodil 5 tried a rodičia ho zapísali na gymnázium do Michaloviec, kam študenti cestovali vlakom zo stanice Bánovce nad Ondavou.

Po vojne doprava nefungovala, tak náš rodák býval v internáte v Saleziánskom ústave. Tam si obľúbil Saleziánov ako ideál a po kvinte odišiel k nim študovať do Trnavy. V roku 1950 tie ústavy komunisti zlikvidovali a študentov povolali do vojenských pracovných táborov.

Náš rodák mal záujem ďalej študovať, preto sa s priateľmi pokúsili o prechod štátnej hranice. Pre zradu jedného z nich, ich pochytali a náš rodák šiel na „univerzitu“ do uránových baní, na 5 rokov.

Po návrate šiel na brigádu ku bratovi, do oblasti Liberca v Čechách. Odtiaľ ho úrad práce pustil do Bratislavy, kde pracoval v závode Matador. V Petržalke si kúpil parcelu, oženil sa a postavil rodinný dom. Po čase si na večernej škole urobil maturitu, tiež jazykovednú školu a robil prekladateľa technickej literatúry vo Výskumnom ústave prefabrikácie, kde sa nakoniec stal hospodárskym správcom ústavu. Po odchode do dôchodku (1990) sa začal venovať histórii Slovenska, osobitne histórii Zemplína (s bývalým spolužiakom Milanom Bohuckým). Zorganizoval preklady literatúry vydanej v latinčine, následne dejiny kalvínov a gréckokatolíkov. Pobyt v base mu priniesol známosť s neskorším prešovským biskupom mons. Jánom Hirkom, ktorého neskôr v Prešove navštevoval (13 rokov) a tu vybudoval pre teológov peknú knižnicu (13 521 zväzkov). Bol poradcom bohoslovcov pri výbere potrebnej literatúry a tiež s nimi opakoval klasické jazyky – gréčtinu, latinčinu a cirkevno-slovanský jazyk, čím si získal široký okruh priateľov z radov budúcich kňazov. Po 13 rokoch práce v knižnici sa začal tvrdo venovať štúdiu prameňov k dejinám Slovenska, Zemplína a rodnej obce. Objavil veľa neznámych podkladov a informácií pre plánované neonografie o starej histórii (taktiež ku histórii rodiny Semešovych a Ďurčákovych). Najstaršie latinské listiny ku Ložínu sú v budove obecného úradu, zarámované na stene. Takéto listiny zo zemplínskych obcí má iba Ložín. Teda naša prastará obec (Starý valal), leží na ceste z Kyjeva, cez Karpaty nad Kalinovom, vedúcej k Dunaju pri Vácove (po ňom ďalej na Mohan, Rýn a Moselu až k Atlantiku).

Ložín a Bánovce mali pred r. 1075 iné názvy. V tom roku Chorvátske vojsko „pripájalo“ Užskú a Zemplínsku župu“ k Uhorskému kráľovstvu, na príkaz kráľa Ladislava I. Vo vtedajších Bánovciach sa usadil uhorský vojvoda – bán (preto obec premenovali na Bánovce). Jeho dôstojníci – šľachtici pochádzali od Nového Sadu z obce Lozin (preto si túto, teda našu obec pomenovali podľa svojej, lebo sa tu usadili na stálo). Lozin starí Maďari premenovali na Lozon a po r. 1882 na Lázoň. Za ČSR bol zapísaný názov obce (v nárečí mäkko) ako Ložín.

Tento názov je prastarý a je odvodený od „loza“ – hrozno, koreň hrozna. Môžeme sa tešiť aj do budúcna, ak náš rodák Anton Semeš, pri dobrom zdraví, napíše aj dejiny obce Ložín.

MUDr. Gabriela Pradová, rodená Pivarníková

Narodila sa 4. júla 1951 v Ložíne.

Časť svojho detstva prežila so svojimi rodičmi v Snine.
Základnú školu ukončila v Bracovciach a Gymnázium v Michalovciach.
V roku 1969 odchádza študovať na Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach.
Po absolvovaní univerzitného štúdia začala pôsobiť ako sekundárna lekárka na kožnom oddelení v Nemocnici v Michalovciach a od roku 1981 pracuje ako samostatná lekárka na kožnej ambulancii na Poliklinike.
V roku 1996 si zriadila súkromnú zdravotnú prax v odbore dermatovenerológia a odvtedy nepretržite pracuje ako odborná kožná lekárka.
Počas svojej profesnej praxe absolvovala špecializačnú prípravu z dermatovenerológie, kozmetológie i korektívnej dermatológie na Inštitúte lekárov a famaceutov v Bratislave.
V roku 1991 absolvovala stáž na súkromnej dermatologickej klinike v štáte Florida v USA.
Lekárka sa vo svojom odbore aj naďalej sústavne vzdeláva účasťou na rôznych kongresoch doma i v zahraničí. Získané vedomosti odovzdávala na stredných odborných školách v rámci prednáškovej činnosti. Pôsobila ako lektorka, v Akadémii vzdelávania v odbore kozmetológia a odborný poradca pre kozmetiku.
Je pozývaná na viaceré diskusné relácie v TV Mistral, a svojou publikačnou činnosťou prispieva do viacerých domácich periodík.
V súčastnosti je členkou Správnej rady NsP Š. Kukuru v Michalovciach.

V roku 1991 sa stala členkou Kresťansko-demokratického hnutia a zároveň členkou Predsedníctva KDH v Michalovciach. Štyri volebné obdobia od roku 1991 bola poslankyňou Mestského zastupiteľstva v Michalovciach i členkou mestkej rady.
V období 1990 – 1992 pôsobila ako poslankyňa Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v Prahe. Od roku 2006 je poslankyňou Košického samosprávneho kraja.

Lekárka sa so zanietením a celým srdcom odovzdáva medicíne a denne slúži svojim pacientom. Požíva úctu, obdiv i veľké uznanie širokej verejnosti. Je vyhľadavanou kožnou lekárkou v celom regióne. Svoju prácu a rodinný život harmonicky skĺbila vďaka neochvejnej podpore manžela a dvoch synov.

Veľkými životnými vzormi sú jej nebohí rodičia a matka Tereza.

Od roku 1977 žije s celou rodinou v Michalovciach, ale Ložín je stále miestom, kde sa cíti doma. Tu, v rodnom domčeku oddychuje, čerpá energiu a zveľaďuje hodnoty po rodičoch pre svojich najbližších. Je vďačná za každý kontakt so svojimi rodákmi, príbuznými i spolužiakmi.

Univ. prof. PhDr. Štefan Povchanič, PhD.

Narodil som sa v Ložíne, na Kapituli, dňa 14. novembra 1939. Do základnej školy som chodil v rodnej obci (bola pri kostole) a meštianku som vychodil v susedných Bracovciach. Tu som už začal literárne tvoriť a písať básne. V rokoch 1954-57 som študoval na Gymnáziu v Michalovciach. Zapísal som sa do triedy, ktorá mala francúzštinu. Spôsobil to Števo Varkonda, autor Pripovidok z Ložína. V lete pred gymnáziom som si bol u neho požičať knižku a on si v záhrade práve čítal čosi po francúzsky. Tá krásna reč ma natoľko zaujala, že sa vlastne stala mojím osudom. Po gymnáziu som sa prihlásil na štúdium jazykov na Filozofickej fakulte v Bratislave a po skončení štúdia (1962) som sa stal asistentom na Katedre románskych jazykov, kde som prednášal nasledujúcich 44 rokov francúzsku literatúru. V rokoch 1965-1966, ako mladý asistent, som študoval na Centre européen universitaire v Nancy, kde som si pripravil doktorskú prácu. V roku 1984 som bol menovaný docentom a v roku 1996 univerzitným profesorom francúzskej literatúry.

S kolektívom autorov som napísal prvé slovenské Dejiny francúzskej literatúry (1995). Neskôr ma zaujalo využitie grafiky v literárnej vede. Z tejto oblasti som vydal dve knihy: Literárne grafikony (1996) a Dynamika literárnych systémov (2011). Medzitým som vydal Eléments de versification française (2004) – učebnicu francúzskeho verša. Popri tom som aj veľa prekladal, najmä diela francúzskych klasikov (Molière, Corneille, Hugo) a napísal som niekoľko desiatok štúdií k slovenským vydaniam francúzskych autorov.

V rokoch 1989-93 som pôsobil na Univerzite v Štrasburgu ako lektor slovenského jazyka a v rokoch 2001-2003 som bol hosťujúcim profesorom na Inštitúte východných jazykov a civilizácií v Paríži (INALCO). Tu som napísal a vydal prvé dejiny slovenskej literatúry vo francúzštine (Histoire de la littérature slovaque, 2003)

Po odchode z Filozofickej fakulty UK pôsobím od roku 2007 na Fakulte aplikovaných jazykov Ekonomickej fakulty v Bratislave. Na Fakulte medzinárodných vzťahov prednášam budúcim diplomatom francúzske reálie, kultúru a civilizáciu a interkultúrnu komunikáciu. Pripravil som viacero príručiek, spomeniem aspoň Úvod do interkultúrnej komunikácie (Initiation à la communication interculturelle, 2012), alebo Základy francúzskej civilizácie (Eléments de civilisation française, 2010) resp. Základy slovenskej civilizácie (Eléments de civilisation slovaque, 2009), posledné dve s kolektívom kolegov.

V roku 2005 mi vtedajší francúzsky prezident Jacques Chirac za šírenie francúzskej kultúry a jazyka udelil titul Rytier francúzskeho národného Rádu za zásluhy (Chevalier de l’Ordre national du Mérite).

Štefan Makara, akad. maliar, zasl. umelec

Narodil sa 10. októbra 1925 v obci Ložín. Po ukončení meštianskej školy v Michalovciach študoval na učiteľskej akadémii (1942 – 1946). Už do toho obdobia spadá jeho cieľavedomejší záujem o výtvarnú tvorbu, stupňujúci sa predovšetkým pod vplyvom pôsobenia Teodora J. Moussona. Amatérske výsledky v maľbe boli súbežné s Makarovými skromnými literárnymi pokusmi, čo napokon spôsobilo, že po maturite mladý pedagóg chlebík dedinského učiteľa iba nahryzol. Na meštianskej škole v Malčiciach vydržal do januára 1947 a po dvojročnej základnej vojenskej službe sa už za katedrou neobjavil. Prijal miesto redaktora v košickom rozhlase. V októbri 1948 prejavil smelú túžbu stať sa maliarom účasťou na michalovskej výstave zemplínskych autorov. V rokoch 1952 – 1954 bol poslucháčom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (P. Matejka, L. Čemický). V roku 1959 sa stal tajomníkom Slovenského fondu výtvarných umení a v roku 1961 redaktorom Východoslovenských novín. V auguste 1967 prešiel do televízie, kde pôsobil do januára 1982. Práca novinára-reportéra a dramaturga mu umožňovala nájsť si potrebný čas na maľovanie i na štúdium výtvarnej výchovy na Pedagogiskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove.

Z uvedeného vyplýva, že Štefan Makara pomerne dlho intenzívne prispieval k rozvoju kultúrneho života na východnom Slovensku, keď sa charakterom svojho zamestnania dostával do jeho siločiar. Na stránkach novín venoval pozornosť súčasnému výtvarnému umeniu, činnosti galérií, divadiel, literárnym snahám, otázkam pamiatkovej starostlivosti i významným tvorivým osobnostiam minulosti interesovali ho výsledky výskumu archeológov, národopisný svojráz aj prírodné zvláštnosti rodného kraja. Podobne orientoval svoje pôsobenie v televízií. Z viacerých filmov, nakrútených na podklade jeho scenárov, boli najúspešnejšie dokumenty Korytári, Stvorené z hliny, Kamenná krása, Kaštiele plné snov a Maliar Július Nemčík. Pri realizácií ďalších filmov z výtvarnej oblasti (Ladislav Medňanský, Kto bol Tivadar Csontváry, Tu žil Majster Pavol a i.) robil scenáristu i režiséra. Niektoré z uvedených diel boli premietnuté na festivaloch. V roku 1967 udelila rada Východoslovenského krajského národného výboru v Košiciach Štefanovi Makarovi krajskú cenu v oblasti publicistiky.

Výsledky maliarskej tvorby Štefana Makaru, za ktorú dostal titul zaslúžilého umelca, sa na oficiálnej prehliadke východoslovenských autorov prvýkrát objavili v novembri 1954. O štyri roky neskôr bol prijatý za člena Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Verejnosti sa postupne predstavoval ako bytostný krajinár. Autor často opúšťal ateliér a verný svojim starším zvyklostiam a záujmom maľoval aj v bezprostrednom kontakte s prírodou. Tu treba konštatovať skutočnosť, že sa v roku 1968 začal venovať monumentálno-dekoratívnej tvorbe. Doposiaľ realizoval diela v spojení s architektúrou na Štrbskom Plese, v Moldave nad Bodvou, Poprade, Košiciach, Revúcej, Rožňave, Turnianskom Podhradí a Trebišove.

Od polovice sedemdesiatych rokov Štefan Makara vychádzal pri maľovaní zo skutočnosti sprostredkovanej zrakom. Rozširoval kolekciu svojich diel z ciest po zahraničí, ale, samozrejme, v oveľa podstatnejšej miere sa venoval zobrazovaniu rodného kraja. Možno povedať, že Zemplín sa pre neho stal východiskom i cieľom umeleckého snaženia. Akoby doháňal zameškané. „Vždy som mal pocit“ – vyznal sa pred rokmi z túžob a plánov – „že tu u nás na rovine akosi nepatríme k tej romantickej krajine pltníkov, drevorubačov a bačov, ktorých obdobie romantizmu dosadilo v národnej kultúre na miesto rytierov. Obdivoval som Benku, nemal som však odvahu namaľovať tú našu zemplínsku krajinu. Oddávna sa mi žiadalo k tomu čosi povedať štetcom, začleniť naše široké horizonty do vertikálnej slovenskej krajiny.“ Umelcov stupňujúci sa záujem o roviny Zemplína dokladali nejedným obrazom aj samostatné výstavy, ktorými sa doteraz predstavil v Michalovciach (1962, 1975, 1984, 1990), Košiciach (1975, 1982, 1983), Prešove (1983), Bratislave (1988) a Trebišove (1989). Vzťah k práci vo voľnej prírode dokumentoval iniciatívnym návratom realizovať v lete 1974 maliarsky plenér s účasťou zahraničných tvorcov. Zmienka o tomto podujatí chce byť zároveň pripomenutím Makarovho podielu na poli aktivizácie výtvarného života na východnom Slovensku, ku ktorej mnoho rokov prispieval ako funkcionár bývalej výtvarníckej organizácie i ako člen viacerých umeleckých porôt a komisií.

(výňatok z textu napísaný Imrichom Groškom, Štefan Makara – Jubilejná výstava, 23. október – 25. november 1990)

Študijné cesty:
1959 Rakúsko / 1961, 1970, 1971, 1972, 1973, 1974 Sovietsky zväz / 1965, 1971 Poľsko / 1970 Grécko / 1969 Taliansko / 1969 NSR / 1969 Švajčiarsko / 1967, 1970, 1972, 1974 Juhoslávia / 1972 Rumunsko / 1972 Bulharsko

(výňatok z textu napísaný Imrichom Groškom, Štefan Makara – Jubilejná výstava, Október 1975)

JUDr. Vincent Luca

Ikonopisec Vincent, narodený v roku 1943, človek, ktorého nespornou zásluhou bolo povznesenie zanikajúceho neobyzantského i veľkomoravského ikonopisectva na Slovensku na súčasnú úroveň. Patril medzi ortodoxných ikonopiscov, ktorí dôsledne rešpektujú klasický kánon písania ikon. Prísne dodržiava pravidlá, ktoré sa považujú za nemenné a sväté. Ikonopisec Vincent venoval nemalú pozornosť aj písaniu ikon nedávno blahoslavených svätých. Bol spoluzakladateľom Spolku ikonpiscov sv. Cyrila a Metoda v Košiciach (r. 1999), kde zabezpečoval organizačnú a odbornú prípravu budúcich ikonopiscov, ako aj ich výstavné aktivity.

Ikonopisec Vincent si uvedomoval, že sa nachádzame na pomedzí východného a západného kresťanského sveta a že vplyv rímskokatolíckej cirkvi bol v ikonopisectve už v minulosti stále citeľnejší. Táto skutočnosť sa stále výraznejšie prejavovala aj pri jeho písaní ikon.

Napísal stovky ikon, ktoré mohli obdivovať návštevníci desiatok výstav na Slovensku i v zahraničí. V gréckokatolíckom chráme v Ložíne, zasvätenom biskupovi a mučeníkovi Petrovi Pavlovi Gojdičovi, napísal všetky ikony on sám, rovnako aj celý ikonostas.

Tohto vnímavého a činorodého človeka poznáme okrem jeho ikonopiseckej tvorby i ako uznávaného právnika, športového funkcionára a manažéra viacerých podnikov.

Žil a tvoril v zemplínskej obci Ložín.

Michal Kemeňáš

Narodil sa 26.10.1924 v Ložíne. V roku 1941 odišiel z Ložína, za prácou a možno lepším životom do Nemecka, kde 10 rokov pracoval na gazdovstve u súkromne hospodáriaceho roľníka. V roku 1950 nastúpil do priemyselnej fabriky na výrobu turbín, pre potreby vodných a tepelných elektrárni – na výrobu elektrickej energie.

Po dovŕšení 60 rokov odišiel do dôchodku – penzie.

V roku 1953 sa oženil, s manželkou majú 2 deti – syna a dcéru a už aj 5 vnúčat, v roku 1973 si postavil rodinný dom. Nezabúda ani na rodnú obec Ložín, ktorú v roku 1996 navštívil, spolu so svojou dcérou, zaťom a jedným z vnúčikov. Medzitým navštívil aj svojich vrstovníkov p. Pavla Ďurčáka (za kostolom), p. Pavla Štátnika a už nebohého p. Michala Bocana. Pri tejto príležitosti položil aj veniec na hrob svojich rodičov, na miestnom cintoríne, v Ložíne.

Jednoduchý dedinský chlapec, no pracovitý Slovák – Ložínčan, sa svojou prácou, svojimi rukami, presadil a prebil, v cudzom svete a postavil sa pevne na vlastné nohy. Žije v Nemecku, mestečko Bad Lippspringe.

Jozef Katančík

Prví abiturienti Gymnázia v Trebišove z roku 1947-51 za riadenia E. Harmana obohatili náš futbal piatimi hráčmi: A. Vasiľkom, J. Dupákom, M. Ciberejom, M. Kačinkom a J. Katančíkom. Posledne menovaný patril medzi trojicu hráčov, ktorým sa v tom čase “hutorelo” – “spoza vody”. Anton Vasiľko, Milan Gazda a Jožko Katančík začínali s futbalom na malom trávnatom ihrisku v Ložíne. Hrať veľký futbal v okresnom mesto bolo v tom čase pre dedinských chlapcov výzvou i výsadou. Študentské i pracovné povinnosti ich priviedli do Trebišova. Jožko bol jedným z prvých maturantov na tunajšom gymnáziu. Napriek skutočnosti, že z tejto trojice odohral v drese Trebišova menej zápasov ako ostatní dvaja, jeho vystupovanie a spôsob hry sa nezmazateľne zapísali do pamäti tých, ktorí ho videli hrať. Svojou vysokou postavou patril medzi desiatku doteraz najvyšších futbalistov Trebišova. Ak sa o “Bedzim” Maťašovi všeobecne vedelo, že obúva tie najmenšie kopačky, ktoré sa vmestili do pzdra od okuliarov, Jožkove svojou veľkosťou pripomínali puzdro na husle. Hrou na ihrisku bol porovnateľný so samorastom, ktorý si príliš nelámal hlavu s pokynmi trénerov. Na trávnik nikdy nevstupoval s malou dušičkou, do súpera sa dokázal doslova zaťať. V nejednom zápase menil post, čím pokryl celý tránik a vystupňoval tempo hry. Neúnavným pohybom medzi šestnástkami prekypoval zdravou agresivitou v medziach fair-play. Ak sa mu v hre príliš nedarilo, dokázal hlasno a šťavnato hrešiť, nielen na spoluhráčov a rozhodcov, ale polohlasne zatracoval aj sám seba. Ťažko sa už dozvieme, ktorú polovicu mozgu používal v hre, ale verte, prevažne to bola tá správny. Napriek tomu, že v hľadáčiku veľkých futbalových trénerov sa nikdy neobjavil, dá sa povedať, že jeho životná cesta v zamestnaní bola naplnená viac ako zaujímavo. Z mojej pamäti sa vytratil akosi priskoro. Nebyť vojenského cvičenia, ktoré ma priviedlo na vojenské letisko do Prešova, neviem či by sa nám obom v živote podobné stretnutie nevyhlo. Na letisku v Prešove päťdesiatych rokov slúžili aj Trebišovčania Jaroslav Zigmund a Juraj Koptašík v odbore letecký mechanik. Lietalo sa na starých frontových ruských vrtuľových lietadlách. Medzi inštruktormi lietania som objavil vysokého pilota, ktorý postavou, pohybmi i hlasom mi už z diaľky náramne pripomínal Jozefa. Nemýlil som sa, ako pilot inštruktor učil práve mladých adeptov lietania z rozvojových krajín na cvičných stíhačkách Jak-11. Zaujímavou skutočnosťou, o ktorej sa verejne za “socíku” nehovorilo, bola epizóda z letiska. Zážitok ako z bestselleru s pilotmi z cudziny, ktorí za budovou hangáru mali natiahnutú obrovskú plachtu, kde sa spoločne na pravé poludnie modlievali. Nápoženstvo za socializmu bolo považované za ópium ľudstva a podobný rituál za hlbokej totality nebol bežným javom na verejnosti a tobôž nie na vojenských letiskách (dúfam, že som práve nevyzradil vojenské tajomstvo). Ani o mimoriadne udalosti pri školení adeptov nebola núdza. Práve v tom čase sa udiala na letisku veľmi kuriózna a mimoriadna letecká udalosť. Pri nácviku štartov a pristátí, ktoré nacvičovali mladí cudzinci, pri vysokých otáčkach sa samovoľne uvoľnila vrtuľa lietadla, ktoré malo o sekundu vzlietnuť. Mašna zostala s posádkou na štartovacej čiare, zatiaľ čo lajdácky upevnená nová vrtuľa (bez závlačiek) uletala niekoľko sto metrov. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Jozef Katančík, mladý búrlivák, mal rád životné tempo a vzruch. Práve to ho priviedlo k letectvu. Nalietal množstvo hodín na najrôznejších typoch lietadiel. V dôchodkovom veku plk. Jozef Katančík zastával funkciu vedúceho klubu dôstojníkov v zálohe v Košiciach. Žiaľ, dnes už nie je medzi nami.

(Z knihy “Sto rokov futbalu v Trebišove”, Jozef Viliam Biro, 2010)

Mgr. Viera Hoffmanová

Profesný životopis

Dátum narodenia: 1.5.1947 Ložín
V roku 1963 sa rodina Podrazových vysťahovala z Ložína do Prešova.

Najvyššie ukončené vzdelanie:
Filozofická fakulta Univerzity P.J.Šafárika v Prešove, odbor: filozofia – dejepis

Rok ukončenia štúdia: 1970

Ďalšie ukončené rozširujúce vzdelanie:

  • Postgraduálne štúdium na FF UPJŠ v Prešove / 1975 – 1977
  • Špeciálne kvalifikačné štúdium etickej výchovy na Metodicko-pedagogickom centre v Prešove / 1997 – 1998/
  • Druhá kvalifikačná skúška pedagogických pracovníkov /1999/
  • Kurz Štúdium náboženstiev v sociálnych vedách v Donaueschingene /SRN/ 1994
  • Kurz organizovaný Radou Európy o výchove k občianstvu v Uppsale /Švédsko/ 1996/
  • Kurz organizovaný Radou Európy „Vyučovanie európskych dejín 20. storočia /Brusel 1998/
  • Kurz o holokauste / Izrael – Yad Vashem r. 2003/
  • Kurz lektorov pre prípravu žiakov na vstup Slovenskej republiky do NATO organizovaný Štátnym pedagogickým ústavom v Bratislave r. 2000
  • Dvojročný kurz etickej výchovy a výchovy k občianstvu s holandskými lektormi pod gesciou Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave v rokoch 1994 – 1996
  • certifikáty z výcvikových kurzov organizovaných mimovládnymi organizáciami k problematike etickej výchovy a občianskej výchovy

Zamestnania:

  • 1971 – 1997 : učiteľka občianskej výchovy a dejepisu na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Prešove
  • 1997 – 2005 : metodik pre občiansku náuku, náuku o spoločnosti, etickú výchovu na Metodicko-pedagogickom centre v Prešove

Jazykové znalosti: anglický a ruský jazyk

Schválené a realizované projekty:

  • Ja a Európa / projekt k príprave žiakov na vstup SR do EÚ/. Môj projekt vypracovaný na MPC Prešov podporila Vzdelávacia nadácia J. Husa
  • Predchádzajme intolerancii / projekt zameraný na odbúravanie xenofóbie medzi mládežou/ som vypracovala pre Metodicko-pedagogické centrum v Prešove a podporil ho Úrad vlády Slovenskej republiky
  • Podieľala som sa na realizácii projektu Nadácie Občan a demokracia Právo na každý deň a projektu Prvé kroky k výchove k ľudským právam Nadácie M. Šimečku

Lektorská činnosť:

  • 1978 – v rámci Európskych štúdií som prednášala pre študentov filozofie na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity
  • Od roku 1996 do roku 2006 som prednášala, organizovala semináre a výcviky učiteľov a riaditeľov základných a strených škôl Prešovského a Košického kraja problematiku Humanizácie školy. Poskytovala som im aj potrebnú pedagogickú literatúru

Publikovanie:

  • články v učiteľských novinách k pedagogickým otázkam v rámci výchovy k tolerancii a občianstvu /pozri Učiteľské noviny ročníky 1997 – 1999/
  • Ja a Európa – metodická príručka pre učiteľov a žiakov / 1998, 2002/
  • Formovanie občianskych zručností – metodická príručka pre učiteľov /MPC Prešov 1999/
  • Predchádzajme intolerancií – metodická príručka /MPC Prešov 2000/
  • Predchádzajme intolerancii výchovou k ľudským právam – metodická príručka / MPC Prešov 2002/
  • Medzinárodná bezpečnosť a NATO – pracovný zošit pre žiakov stredných škôl /MPC Prešov, MPC Banská Bystrica 2000/

V súčasnosti som dôchodkyňa, vydatá, mám jednu dospelú dcéru.

Napriek dlhodobému pobytu mimo môjho rodiska mám k nemu vrelý vzťah a spomienky na krásny rodný kraj, srdečných, pracovitých a múdrych rodákov sú pre mňa zdrojom pre nachádzanie životnej rovnováhy a šťastia.

Ján Guľaš

Nar. 25.4.1925, v Ložíne. Ako trojročnému mu zomrel otec, mladší brat mal 3 mesiace. Pre veľmi zlé sociálne pomery, odišiel už ako 13 ročný pracovať na majer “BISCE” (Cukrovár Trebišov), kde príležitostne pracoval do roku 1944.

Počas II. svetovej vojny, v decembri 1944 dobrovoľne vstúpil do I. čsl. armádneho zboru, v radoch ktorého bojoval až do skončenia vojny. Koniec vojny ho zastihol pri Prostějove na Morave, 17. mája 1945 sa zúčastnil na slávnostnej vojenskej prehliadke v Prahe, z príležitosti ukončenia II. svetovej vojny.

V roku 1957 ukončil maturitou Obchodnú akadémiu v Poprade, v rokoch 1958 – 1960 absolvoval popri zamestnaní 6 semestrový kurz na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave.

V roku 1951 nastúpil do zamestnania na Mestský úrad v Starom Smokovci, vo Vysokých Tatrách pôsobil vo vedúcich funkciách až do roku 1989, kedy ako riaditeľ hotela SLOVAN v Tatranskej Lomnici odišiel do starobného dôchodku. Za svoju činnosť (a za pôsobenie počas II. svetovej vojny) obdržal viacero našich, ruských a ukrajinských vyznamenaní.

Milan Gazda (medzi hráčmi Adonis)

Podobne ako dvojica futbalistov z obce Ložín, Vasiľko a Katančík, aj Milan vyoral v trebišovskom vrcholovom futbale hlbokú športovú brázdu. Typický zemplínsky územčistý “na slaňiňe trimani” chlapec, narodený 26. septembra 1944. S futbalom začínal v rodnej obci pod taktovkou trénerov Šamudovského a Varkondu. Milan, napriek krátkemu životu, bol zasiahnutý futbalovým šťastím. Jeho športovým tútorom a objaviteľom pre trebišovský futbal v roku 1972 bol dlhoročný oddaný futbalista Slavoja Tonko Vasiľko. Hlavným mecenášom i sponzorom zároveň bol jeho vlastný starý otec, ktorý nevynechal jediné stretnutie v Trebišove, v ktorom hral jeho vnuk. Znamenitého strelca veselej povahy nebolo treba nikdy nútiť do akejkoľvek zábavy, najmä v spoločnosti spoluhráčov sa dokázal poriadne odviazať. Dlhé roky pracoval v okresnom priemyselnom podniku ako elektrikár. Keď zaznela z Milanových úst jeho obľúbená pesnička “Hej, kročkom, koňu, kročkom…” pri dobrom vínku, každý vedel, že sa schyľuje k dobrej zábave. Ale trávnik, ten bol predsa len tým najlepším Milanovým parketom. Patril medzi najobávanejších útočníkov s tvrdou strelou z tých najneočakávanejších streleckých pozícií. Jeho streľba na bránku pripomínala tak trochu Adolfa Schérera, legendárneho československého reprezentanta. O tom, že Gazda nebol iba sviatočným strelcom, sa donieslo do mnohých špičkových futbalových klubov vtedajšieho Československa. Vo svojej kariére nastrieľal Milan našim súperom viac gólov ako je gombíkov na husárskej uniforme. Nečudo, že o jeho služby prejavili záujem aj funkcionári bratislavského Slovanu. Prejavený záujem vyvrcholil finančnou čiastkou na letenku, ktorá mu došla poštou z Bratislavy z dôvodu, “aby sa prišiel ukázať”. Jeho dedko na otázku, koľko mu v Bratislave ponúkajú, odpovedal “teľo ci sinu dam aj ja, tu doma”. Skôr, ako si to rozmyslel, peniažky minul na posedení s kamarátmi pri dobrom tokajskom vínku. Veľmi rád spomínal na sústredenia našich futbalistov v Maďarsku. Naši chlapci na sústredení pri Balatone povykrúcali maďarské dievčatá v ohnivom čardáši tak dokonale, že chlapcom domorodcom to očividne prekážalo a došlo k slovnej, neskôr aj ručnej výmene názorov. Pohotový Milan využil svoje telesné prednosti, vyskočil na stôl, vyzliekol košeľu, vypol svoju širokú hruď a hrdo zvolal: “Made in Čechoslovakia, šampión v boxe!” Milan mal také široké ramená, na ktoré sa pokojne mohol premietať širokouhlý film. V sále to stíchlo ako v márnici a v zapätí sa maďarskí mládenci vytratili. Aké veľké bolo prekvapenie našich chlapcov, keď sa po chvíľke Maďari vrátili a pred Milana a našich futbalistov postavili plný demižón kvalitného tokajského vínka. Laci Wagner, ktorý vedel maďarsky, sa na chvíľu vžil do úlohy tlmočníka a chlapci sa rozišli v kamarátskom duchu. V mužstve, v ktorom hral Milan, nebola nikdy núdza o dobrú zábavu, ani po zápasoch, ktoré práve nevyšli. Milan Gazda so svojou manželkou vychovali syna a dve dcéry. Zomrel v pomerne mladom veku na zlyhanie srdca v rodnej obci Ložín.

(Z knihy “Sto rokov futbalu v Trebišove”, Jozef Viliam Biro, 2010)

vdp. Anton Ďurčák, dekan, biskupský radca

Narodil sa 26.5.1912 v Ložíne. Kňažskú vysviacku prijal 2.2.1937. Pôsobil ako kaplán vo Valalikoch, Budkovciach, Zbinciach, Starom, Humennom, Sečovciach, Bardejove, Sabinove, Michalovciach. V r. 1949 ako správca fary v Hanušovciach n/T a od r. 1959 ako správca fary v Sabinove a zástupca okr. dekana v Prešove.

Zomrel náhle 8. mája 1987, pochovaný je na mestskom cintoríne v Sabinove.

Zverejnené 5. júna 2022.
Upravené 23. augusta 2022.