Obec leží uprostred žírnej Východoslovenskej nížiny, asi 14 km juhozápadne od okresného mesta Michalovce. Najbližšie hory – na západe Slanské vrchy, na severovýchode hrebene Vihorlatu – ju pozdravujú iba ako modravé ohraničenie horizontu. Aj najbližší, sčasti zalesnený celok – široký Pozdišovský chrbát, od severu postupne klesajúci popri Ondave, dosiahol úroveň rieky ešte pred Bánovcami, takže v chotári nieto väčšieho prevýšenia ako 18 metrov. Najvyšší bod v strede obce dosahuje výšku 118, kým miesto najzníženejšej preliačiny výšku 100 metrov nad morom. Priemerná ročná teplota sa pohybuje okolo 9 C, ročné zrážky okolo 650 mm. Východnú časť chotára tvorí úrodná pôda Malčickej sprašovej tabule, západnú rovná niva Ondavy, čo ho priam predurčovalo pre poľnohospodárske využitie, Chotár bol preto postupne odlesnený. Po mohutných lužných a dubových lesoch ostali len nepatrné zvyšky, najmä v SZ časti a popri rieke. Pripomínajú ich iba chotárne názvy ako U dubikoch, Olchov, Ridziny, Stará chrast – odkiaľ priekupníci rozpredávali posledné obrovské duby ešte v minulom storočí a ďalšie.
Zem, ktorá ako najtrvalejšia kronika uchováva údaje o živote v uplynulých vekoch, v našom chotári svoje tajomstvá archeológom ešte neotvorila. Nálezy z okolitých obcí však svedčia o tom, že priľahlé územie bolo obývané už od starej doby kamennej (Malčice) v každej z nasledujúcich dôb až po príchod Slovanov, doložených napríklad v blízkych Bánovciach nad Ondavou. Črepy z výkopov, ktoré žiak Peter Ďurčák doniesol na zistenie do Zemplínskeho múzea, pochádzajú zo stredoveku, možno však predpokladať, že medzi stovkami iných, ktoré sa do múzea, žiaľ, zatiaľ nedostali, sa nachádzajú doklady aj o staršom osídlení Ložína. Názov obce má koreň v staroslovanskom slove označujúcom vinič – loza. Vinohrady, pravda mladšie, tu dodnes pripomína chotárny názov Viničkovo poľo. Viac o včasnostredovekej minulosti obce môže povedať až seriózny archeologický výskum, pretože indície tu naznačujú existenciu opevnenia chráneného priekopou a valom s palisádami, ktoré doposiaľ neboli preskúmané. Ďalšie náznaky upozorňujú na možnú existenciu regionálnej cesty, vedúcej po ľavom brehu Ondavy od cesty z juhu Zemplína cez brod pri Vojanoch, V. Kapušany k Užhorodu. Od tejto cesty odbočovala naša predpokladaná cesta v Oboríne a cez Falkušovce, našu dedinu a Bánovce prechádzala ďalej cez Trhovište, ktoré boli významnou trhovou osadou.
1227
Prvá písomná zmienka o našej obci pochádza z roku 1227. Týka sa majetkového sporu, ale jednoznačne z nej vyplýva, že nešlo o nové, ale v tom čase už existujúce sídlisko. Názov Ložín pisár zachytil v podobe Lazon, čo sa čítalo ako “Lažon”, na čom sa v neskorších storočiach už menilo len veľmi málo.
1252
V roku 1252 sa spomína ako Lazoni. O skutočnosti, že na území obce sa kedysi nachádzali vlastne dve osady, svedčí okrem iného písomná podoba z roku 1326 – Minor Lazon (z lat. Malý) a podoby z roku 1349 Kys Lazon a Noglazon (z maď.).
1590
Malý a veľký Ložín. Malý Ložín sa už v roku 1590 spomína ako opustená dedina. Odrazom tejto skutočnosti môže byť aj povesť, ktorá hovorí, že miesto na dnešnú obec si obyvatelia vyklčovali uprostred lesa, keď opustili osadu Kameň. Dodnes pripomínajú chotárnym názvom Na Kameňu, severovýchodne od dnešného centra. Bez zaujímavosti nie je v tejto súvislosti – ako akási tradícia – aj označenie miestnej časti – Nový valal. Ak sme sa už dotkli povestí, v ktorých sa vždy skrýva aj zrnko pravdy, treba spomenúť ešte jednu. Podľa nej ľudia zo širokého okolia v dávnych časoch vraj vyhľadávali v našej obci studničku so živou vodou, ktorá liečila očné choroby. Z vďačnosti za vyliečenie do nej hádzali rôzne dary, dokonca aj zlaté. A nikomu, ani pastierovi z osady Kameň, ktorý sa o to pokúšal až dvakrát, sa ich nikdy nepodarilo vyloviť, hoci sa jasne blyšťali na dne. V studničke sa pri každom pokuse zakaždým hrozivo zdvihla hladina, kým sa nastrašený odvážlivec nevzdal. Vraj studnička existovala ešte začiatkom nášho storočia, keď popri nej viedla úzkokoľajka.
1728
Vráťme sa však k hodnoverným skutočnostiam. O význame obce v stredoveku svedčí skutočnosť, že tu už pred rokom 1332 existovala fara s vlastným kostolom. Fara tu bola ešte aj v roku 1485, kedy ju spravoval kňaz menom Peter. Pamätníkom týchto čias je starobylý ložínsky rím. kat. kostol, zasvätený kedysi sv. Jánovi krstiteľovi. V časoch reformácie prešiel do rúk protestantov, v roku 1728, po vrátení katolíkom bol zasvätený apoštolom sv. Petrovi a sv. Pavlovi. Kostol bol niekoľkokrát prestavaný.
1896
V 15. storočí do barokovej, po roku 1728 do neogotickej podoby, v roku 1896 veriaci pristavali vežu. Z pôvodnej stavby sa zachovalo obvodové murivo, niekoľko vzácnych architektonických detailov a v renesančnom období vyhotovené mramorové epitafy. Zobrazujú dvoch predstaviteľov rodu Monokyovcov (Petra, ktorý padol r. 1590 a jeho brata). Obaja sa vyznamenali v bojoch uhorských kráľov s Turkami, či symbolizujú aj spomínané pamätné tabule zosnulým. Ich predkovia, pochádzajúci z tokajského Monoku, získali obec od kráľa Karola Róberta už v 14. storočí za vojenské zásluhy, po Toldyovcoch, ktorí v bojoch stáli proti kráľovi.
1927
Okrem Monikyovcov, vymrelých po mečí okolo polovice 17. storočia, dedinu ako zemepáni vlastnili Izépyovci, Cseleyovci, v 18. storočí Ž. Kovesnay, v nájomnej držbe ich mali Szirmayovci a Andrássyovci, ktorí tu mali majetky až do roku 1927. Po ich odpredaji priekupníci zbúrali aj miestny kaštieľ, postavený asi pred 200 rokmi Sirmajovcami. Zachoval sa iba v kresbe kronikára p. Figmíka. Svedčiacej, že to bola jednoposchodová reprezentatívna stavba v štýle pozdného baroka. O zemepánovi Pavlovi Sirmajerovi sa zachoval údaj asesora Zemplínskej stolice z roku 1794, že patril k tým zriedkavým predstaviteľom šľachty, ktorí boli sympatizantami Francúzskej revolúcie. Asesor ho obviňoval, že osobne poúčal svojich ložínskych poddaných o rovnosti všetkých ľudí, vrátane kráľa a vyzýval ich k revolte voči súčasnému právnemu poriadku.
1940
Obyvateľstvo sa v poddanských časoch zaoberalo poľnohospodárstvom. O jeho relatívne dobrej úrovni svedčí skoré zavedenie trojpoľného systému (oziminy, jariny, úhor), dodnes pripomínaného názvami honov: Horné Šredne a Dolné Polo. V časoch protihabsburských vojen (1606-1711) dedina veľmi trpela, podobne ako väčšina zemplínskych dedín. V roku 1715, tri roky po skončení nepokojov, ešte stále v nej bolo viac opustených (17) ako obývaných (10) domov. Situácia sa však rýchlo zlepšovala. Roku 1869 štatistika zaznamenala už 765 obyvateľov, roku 1900- 788, roku 1940 už 940 občanov.
1950
V rokoch 1939-1950 v obci pracovalo úverné družstvo. V rokoch 1940-1952 potravné družstvo. Po druhej svetovej vojne sa počet obyvateľov pohybuje v rozpätí od 850 do 1100 obyvateľov.
1980
Napríklad v roku 1980 bolo v obci 233 domov, 288 domácností, žilo tu 874 trvale prihlásených obyvateľov, z toho 439 žien. Ekonomicky bolo činných 515 obyvateľov, vrátane 186 žien. V obci našlo zamestnanie 70 občanov, zväčša v JRD, založenom v roku 1957, do priemyselných podnikov v okrese denne cestovalo 113 občanov, kým 77 pracovalo v organizáciách poskytujúcich služby. Z toho vidno, že sociálna skladba sa oproti minulosti, kedy bol Ložín výlučne poľnohospodárskou obcou, značne zmenila.
20. storočie
Táto zmena sa odzrkadlila aj vo vzhľade obce, ktorá do polovice 20. storočia predstavovala typ skupinovej cestnej dediny. Prevládali zrubové, hlinou vymazané a obielené dvojpriestorové domy, zväčša pod slamou, s hospodárskymi budovami vrátane maštale, pristavanými po dĺžke dvora. Sypance stáli samostatne. Po druhej svetovej vojne (front prešiel 27. novembra 1944) občania začali s výstavbou domov v pôdoryse písmena L a štvorca. Aj tie už zväčša ustúpili modernej zástavbe.
2008
V posledných troch rokoch si obec vyriešila plynofikáciu. Vybudovali sme ju sčasti z vlastných prostriedkov, s časti z dotácií ministerstva životného prostredia, s celkovým nákladom 5 600 000 korún. Rozostavaný je miestny vodovod. Čerpacia stanica a vodojem sú pred dokončením, v zemi sú už uložené aj prvé kilometre vodovodného potrubia. Zabezpečili sme rekonštrukciu elektrickej siete, verejného osvetlenia a miestneho rozhlasu. Na miestnom cintoríne vyrástol dôstojný dom smútku. Zároveň dostala nová časť cintorína oplotenie, podobne ako aj obecný park, budova OÚ a jedna z predajní Jednoty. Na jednej z autobusových zastávok slúži cestujúcim nová čakáreň. V rámci rôznych výziev na čerpanie finančných prostriedkov z EÚ a tiež Ústredných orgánov SR, podala obec projekt – cez PPA na MP SR (sme obec mimo pólov rastu) z programu rozvoja vidieka. S projektom, pod názvom “MODERNIZÁCIA MIESTNYCH KOMUNIKÁCIÍ A CHODNÍKOV V OBCÍ LOŽÍN” sme boli úspešní a boli nám pridelené finančné prostriedky v objeme 300 814,28 € ( 9 062 331.- Sk) + DPH. S týmto prideleným balíkom obsiahneme – celý chodník na Hradskej, spojku medzi Hrdskou a požiarnou zbrojnicou a časť od uličky Cinterka v smere na Laškovce, v dĺžke cca 800 m.Zároveň dôjde k výmene 4 ks autobusových čakárni a k vyasfaltovaniu uličky v smere k futbalovému ihrisku, po vstup na hospodársky dvor WAK, s.r.o. K samotnej realizácií skôr citovaného projektu, jeho časti na “Hradskej” došlo v roku 2010 (máj až september). Druhá časť stavby, v časti “Starý valal” sa z dôvodu, že obec je pod tlakom, resp. bola pod tlakom exekúcie, bude realizovať až v roku 2011. Samozrejme, že obec vyvíja aj ďalšie usilie pri podávaní projektov – Kamerový systém v obcí Ložín, Kompostovisko do 10 t pre obec Ložín, Zateplenie MŠ Ložín, Materiálové vybavenie pre športové činnosti v obcí, LSKxP pre MRK v obcí Ložín a iné, ktoré sú v súčasnosti na posudzovacích konaniach na Ústredných orgánoch. Obec bola úspešná v projekte “Materiálové vybavenie pre športové činnosti v obci” (získali sme 11 327,- €), avšak pre “tlak exekútora” sme tieto finančné prostriedky neboli schopní vyčerpať, termín čerpania financií už uplynul a obec teraz musí vrátiť Úradu vlády SR celú spomínanú sumu 11 327,- €, že sme ju nevyužili. Je potrebné sa znovu pokúšať, spracovať projekty a uplatniť žiadosť.
